utorok 3. októbra 2017

Videla som lásku

Že vonku prší, nie je nič nové. Ale ja vtedy rada píšem. No, moment... píšem. Nepísala som predsa už tak dlho...

Lenže tento víkend vo mne vybuchlo toľko emócií, že som si povedala, že ten blog otvorím. Že napíšem o tom, že som na vlastné oči videla ako vyzerá pravá láska. Preháňam? Ani trošku.


Konkretizovať to nejdem, veď videli sme fejsbuky. A že sme vydali tú krásnu ryšavú ženu vieme. A aj to, že Joník už je pasé :-)

Ale ono to bolo aj inde. V domčeku na kraji lesa... s malým usmiatym bábätkom  dvomi ľudmi, ktorí si vyložene "sadli". Že sa na nich pozrieš, počúvaš a vieš, že domáca pohoda sa predstierať nedá. Že oni ju naozaj majú každý deň...

Nedávno som cestovala autobsuom a dvaja starší ľudia nad 70 ma úplne dostali, keď sa pohádali v autobuse. On vystúpil, evidentne sa trošku fňfňal a potom nastúpil (a znovu si kúpil lístok). Babička mu hovorí, že má fakt sklerózu a že to nie je možné. Že je truľo. A potom sedeli vedľa seba a podchvíľou sa držali za ruky...

Na tých maličkostiach záleží. Na odkaze na kuchynskej linke. Alebo na tom, že niekto kúpi niečo, čo mám rada, ale on nie.
Na prikrytí dekou v ten správny moment, keď zaspím a je mi zima. 


Hej mohla by som pokračovať, ale už mám zimomriavky :). Lebo som si v mysli predstavila auto, do ktorého si ako princezná chcem nastúpiť a sedačka je obsypaná kvetmi. A tak...

Ľúbim vás

Elis

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára