štvrtok 23. novembra 2017

Chcela som byť herečka

A verím, že v tom nie som sama. Fakt, nechceli ste byť herečky, baby? :)

Chcela som byť to dievča so žiarivým úsmevom, ktoré vidíte v telke v seriáloch. Alebo vo filme, ako Julia Roberts. Strieborné plátno a tak. Hm, možno preto sa usmievam na každej fotke tak, že mi vidieť najmä zúbky. Poznáte ma, všakáno :-).

Lenže mama nechcela, aby som bola herečka. Že sa vraj neuživím. No dobre. Vraj budem moderátorka, ako som vždy chcela. Ale hej, hovorila som celé roky, že budem Parišková dva. Spätne keď sa na to pozerám a predstavím si prime time o 19tej a všetko ide naživo a keď sa zakoktám alebo spravím kiks (čo je také moje) uvidí to pol Slovenska... au. 
A v televízore som už robila, však viete.

Keď som mala asi deväť rokov moderovala som školský ples. Na klavíri (alebo nejakom inom nástroji) zahrali "pre Elišku". Ja som mala v textoch napísané " a vystúpenie s piesňou pre Elišku. Hm, to je niečo pre mňa." Naučene som to odrapkala. V deviatich rokoch sa veľmi nezamýšľate nad tým, čo tam dospelí napísali. Bolo to tak a bodka. Po rokoch, naozaj rokoch som prišla na to, že to mal byť vtip. Sála sa smiala a ja som nechápala, čo sa kruci smejú, veď ja normálne rozprávam. 

Čím staršia som bola, tým ťažšie to bolo, začal sa prejavovať stres. Večný kamarát, moji kolegovia by vám povedali. Stála som aj na výročí sklární ako "teta moderovačka" vedľa Janka Kurica a nepochopila jeho vtipy. No, mladá som bola. A v strese. A pohotovosť reakcií, no to nie je asi úplne moje. Pohotovosť taká tá dobrá, nie tá trápna, lebo to je už iná vec, v nesprávny moment povedať somarinu, ahojte to som ja!
P.S. A aj táto fotka je z moderovačky. Srdcovky. :)

Pohotovosť sama je pre mňa moja kamoška Kiwa. Rozpráva v rádiu a je vtipná. A pekná. A milá. Ale už sa vydala, no viete. A potom mi napadá Dášen, ktorá má tiež na všetko vždy dobrú pohotovú odpoveď, nezaváha, povie a je to vtipné. Také, žeby ste si to dali aj na Twitter aj do Instagram story. A mohla by som pokračovať, všetky moje kamošky zo školy sú hviezdy. Čítate ich, a ani neviete (Kičiii). A potom o nich píšem ja.

A prečo nie  to vlastne nie som herečka? Nuž, ani ja už neviem. Možno ma desí kamera a možno sa lepšie cítim s klávesnicou v ruke. Lebo perá už vyšli z módy. 
A možno ešte budem.

A keď sa nad tým zamyslím, pravidelne denne hrám vo svojom filme. A to už si vyložte ako chcete.

Pac a pusu
Elis

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára